História vývoja vo svete
V staroveku bývali rôzne hry súčasťou ľudových slávností a náboženských obradov. Najbohatšie údaje o hrách všeobecne, zasahujú k starým Grékom a Rimanom. Hry u Grékov mali zdravotné zacielenie, boli prejavom radosti, poskytovali užitočnú zábavu, boli zdrojom výchovy aj bojovej prípravy. Z Grécka sa šírila kultúra loptových hier do celého sveta. Hry mali svoju základnú osnovu, ktorá podstatne uľahčovala organizáciu a jej priebeh, na strane druhej z nich mnohé poskytovali možnosti pre uplatnenie osobnej vynachádzavosti, pohotovosti a dôvtipu. Historický prameň nás zavedie k hre nazývanej boccia, ktorá odvodila svoje meno z názvu gule, či lopty ľudovou latinou – bottia. Hra nazývaná boccia je Talianskou verziou trávnikového kolkárstva (bowls). Najstaršia známa forma tohto športu bola hrávaná v talianskych Alpách v rannej kresťanskej ére, kedy boli hádzané kamene na kameň cieľový, (terč) s cieľom terč trafiť alebo dostať svoj kameň k terču čo najbližšie. Boccia bola hlavnou zábavou rímskych vojakov, ktorí ju rozšírili po celej ríši. Po čase boli kamene nahradené guľami, či loptičkami a tie boli potom skôr kotúľané ako vrhané.
História vývoja na Slovensku
Prvý kontakt s bocciu na Slovensku nastal po paralympijských hrách v Atlante v roku 1996, kedy priniesli MUDr. Danica Studená a MUDr. František Pisarčík historicky prvý set loptičiek určených pre hru boccia. V tom období oslovila Helena Hanková – toho času predsedníčka Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov, študentku Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave, či by neskúsila trénovať nový druh športu na Slovensku. Vtedajšia študentka Zuzana Gabková študovala odbor trénerstvo zdravotne oslabených, a popri tom sa venovala práci s telesne postihnutými v rámci Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov. Dostala do rúk prvú sadu boccia loptičiek a išla do vtedajšieho Ústavu sociálnej starostlivosti - dnes Domov sociálnych služieb pre deti, dospelých a zariadenie chráneného bývania GAUDEAMUS na Mokrohájskej 3 v Bratislave. Od toho momentu sa začala odvíjať úspešná éra nového a dovtedy nepoznaného športového odvetvia “boccia“. Športovci, ktorí mali a majú záujem venovať sa boccii, musia prejsť národnou klasifikáciou, kde musia spĺňať kritériá postihnutia vhodného pre tento šport na základe diagnózy a funkčného hľadiska všetkých končatín na základe neurologického vyšetrenia.
Zuzana Gabková:
"Navštívila som každé oddelenie a predviedla deťom aj vychovávateľom, čo nové športové odvetvie ponúka pre ťažko telesne postihnutých klientov, ktorí dovtedy nemali žiadnu takú možnosť realizácie v športe. Na prvý tréning prišlo do telocvične 36 detí. Začínali sme len tak triafaním do bielej loptičky. Záujem detí bol veľký a nakoľko s jednou sadou nebolo možné trénovať s toľkými hráčmi, umožnili nám trénovať 2x do týždňa. Oslovila som trénera Boccie v Salzburgu, ktorý bol veľmi ochotný nám v začiatkoch pomôcť. Prišiel aj so svojím družstvom do Bratislavy a predviedli nám tréning a samotnú hru. Tak sa mi dostali do rúk prvé oficiálne pravidlá boccie, ktoré som si sama preložila a pokračovala v trénovaní. Ďalšou dôležitou záležitosťou bola klasifikácia hráčov. Klasifikáciu vtedy vykonala MUDr. Danica Studená, ktorá z 36 hráčov zaklasifikovala len 10."
Boccia na Slovensku dnes
Po prvých krôčikoch, kde sme sa postupne oboznamovali s pravidlami, absolvovali sme niekoľko národných a medzinárodných priateľských podujatí, prišiel veľký zlom. Naše prvé Majstrovstvá Európy v roku 2001. Tam naši športovci - síce bez medaile, ale bez najmenšej hanby obhájili svoje miesto medzi konkurenciou európskych športovcov. Vyslúžili si obdiv nielen medzi skúsenejšími súpermi, ale vďaka svojim výkonom pokračovali účasťou na ďalších podujatiach ako boli Majstrovstvá sveta 2002 v Portugalsku, Svetový pohár 2003 na Novom Zélande či Boccia Masters 2004 v Portugalsku. Vrcholným podujatím bola účasť na Paralympiáde 2004 v Aténach, kde sme získali “nešťastné“ 4.miesto. To vybojovali hráči kategórie BC4 Róbert Ďurkovič a Martin Strehársky. Po tomto podujatí nastal obrovský rozmach športového odvetvia BOCCIA na celom území Slovenska. Účasť na Paralympiáde bola tou najlepšou a najväčšou reklamou tohto športu. O hráčoch sa písalo v médiách, absolvovali rozhovory pred televíznymi kamerami, zúčastnili sa podpisových akcií... Keď sa spätne vrátim na začiatok, kedy sme registrovali dva, neskôr tri kluby zaoberajúce sa športom boccia a dovedna sme mali približne 30 pretekárov... Dnes máme na Slovensku 9 športových klubov zameriavajúcich sa na bocciu a približne tri ďalšie, ktoré sa v tomto čase formujú a legalizujú. K tomu pridáme číslo 65 – to je aktuálny stav slovenských hráčov. K tomu si pridáme zoznam podujatí, ktoré sa zorganizovali na Slovensku, medzinárodné podujatia, bodované reprezentačné podujatia... Musím s radosťou konštatovať, že boccia nespí na vavrínoch ale neustále napreduje. Zvyšuje sa z roka na rok počet športovcov zaradených do reprezentácie na základe ich výsledkov. Vznikajú nové športové kluby, zlepšujú sa podmienky prípravy vďaka podpore SZTPŠ, CŠT TPM (Centier športovo talentovanej telesne postihnutej mládeže), ktoré sú štyri na Slovensku a sú dotované Ministerstvom školstva SR prostredníctvom SZTPŠ. Do diania vstupujú sponzori i rodičia, ktorý podporujú športovcov nemalými finančnými čiastkami, aby sa mohli na medzinárodných podujatiach zúčastniť. Práve za túto podporu a dôveru by som sa všetkým, ktorí neváhali podporiť ťažko telesne postihnutých športovcov pri ich ceste za vytúženým športovým úspechom, rád poďakoval, pretože bez ich pomoci a podpory by sme neboli nikdy schopní postaviť tak silné reprezentačné družstvo ako máme dnes. V roku 2007 členovia Športovo-technickej komisie boccie zriadili komisiu národných rozhodcov a predložili SZTPŠ prvý rozsiahly súťažný poriadok boccie, ktorý bol schválený a nadobudol účinnosť od 1.januára 2008. Je to tak isto veľká zmena v samotnej štruktúre a organizácii tohto športového odvetvia, ktorá dúfajme dopomôže k jeho transparentnosti a samotnému rozvoju.
Na záver by som chcel popriať všetkým športovcom veľa úspechov v ich športovej kariére, aby hlavne nestrácali nádej ani sny. Nech sa tie sny môžu jedného dňa stať realitou, čím sa naplní ich túžba stáť na stupni víťazov. Je to najkrajšia odmena nielen pre športovca, rodiča ale i trénera a celý realizačný tím, ktorý sa stará o ich športový i osobnostný rozvoj a rast. U ťažko telesne postihnutých športovcov na to prikladám ešte väčší dôraz, pretože si ozaj namiesto ľútosti vyslúžili obrovský obdiv a skláňam sa pred ich umením...
Viac informácií (stiahni)